Počúvaj

Mám rada krátke kázne, ktoré ma nútia zamyslieť sa. Dnešná kázeň v kostole ma trafila priamo do srdca!


Angličtinárka Ivetka mi napísala, či môžeme zo stredy presunúť hodinu na utorok o 12.00. Že sa ospravedlňuje, že práve na obed, ale či by nešlo. – Čo by nešlo! – odpovedala som jej.

Mala som na dnešný obed vymyslený špenát. Je hotový za 5 minút. Ešte som sa Tonka aj pýtala, či ho mám ráno uvariť, lebo to bude s tou angličtinou very na knap. Tonko je totiž chlap, ktorý má vnútorné hodinky veľmi silné a keď niektoré úkony sa týkajú ešte aj hladu, tak to musí byť fest presne včas.

Tak som Tončiho pripravila, že angličtina je o 12-tej, trvá hodinu, cca o 13.15 budem doma.

Tonko ma ešte ubezpečil, že nevadí, niečo si dzobne a počká si na mňa s obedom. Lebo špenát nie je dobrý zohrievaný. Len čerstvo pripravený.

Lenže…

Ja som v rodnom Senci zablúdila. Bolo totižto pekné počasie a išla som prvýkrát pešo “krížom” a nie autom po hlavných cestách. Tak som išla skratkou cez sídlisko, až som minula uličku, kde som mala odbočiť. Meškala som. Angličtinárka meškala tiež s predchádzajúcou hodinou, tak ma poprosila na pár minút si sadnúť a počkať. Pred hodinou mi spravila aj výborný čajík. A už sme boli asi 20 minút mimo plán.

Skončili sme, keďže to bola jej dnešná posledná hodina, tak sme sa zbalili obidve aj s lektorkou Ivetkou. Ešte mi požičala telefón, lebo sa môj medzitým vybil. Chcela som poprosiť Tonka, nech po mňa príde autom, lebo už aj tak meškám. Nech to rýchlo otočíme a aby som stála čím skôr pri šporáku.

Lenže už bolo trištvrte na dve… Bol nahnevaný. Neprišiel po mňa.

Nechápala som, prečo je naštvaný, však povedal, že si niečo dzobne a špenát predsa je hotový fakt za 5 minút. Tak som cupitala domov a celý čas som si otáčala v sebe otázku – prečo robí cirkus? Však cca 13.15 a 13.45 nie je až taký rozdiel a keď si niečo aj dzobol, neumiera hladom.

On točil jeho verziu, že mne nie je vôbec dôležité to, na čom jemu záleží.

Ja som opakovala, že je veľmi prísny. Jednoducho som to s časom odhadla zle a okrem toho mi život vybavil rôzne dôvody na meškanie.


Je utorok, deň sv. Antona. Občas pôjdem na omšu, keď stíham. Tak som bola aj dnes.


V kázni odznela príhoda mladého farára. V mieste, kde predtým pôsobil, pri kostole bola dvojprúdovka plus električková trať. Tesne pred omšou zrazila električka dievčinu. Mala sluchátka v uchu a nepočula prichádzajúcu električku. Nestačí vidieť. Treba aj počúvať. Počúvať, čo je za vecami. Kňaz vysvetľoval, že nestačí prísť do kostola a vidieť omšu, ale treba počúvať aj ten Boží hlas, ktorý smeruje len a len k nám osobne. Aby sme otvorili uši a boli citliví aj na iné veci, než len na prvotné úkony.

Vo mne sa v danej situácii otvorilo niečo a došlo mi, prečo sme sa s Tonom pohádali. Obidvaja sme “jasne videli” len vlastnú situáciu – ale nepočúvali sme to, čo bolo mimo nás: toho druhého. Ako to dievča. Videlo len prázdnu cestu – bez prichádzajúcej električky za jej chrbtom.

Vyšla som z kostola a zavolala Tonkovi. Porozprávala som mu túto príhodu. Bez akejkoľvek námahy som sa dokázala s ním o probléme hovoriť. Ospravedlnila som sa a priznala, že som nechcela počuť v jeho slovách to, že je citlivý na dodržanie denného harmonogramu a nerád improvizuje. On nebol schopný rozpoznať, že v tejto situácii zohrali najväčšiu rolu nielen môj zlý časový odhad – ktorý doháňam celý život – ale aj skutočnosti, ktoré sa udiali mimo plán.

Objali sme sa a bolo po probléme.


Tak počúvajme. Aj to, čo naši milovaní nevyslovia. A buďme k týmto informáciam otvorení a zhovievaví. Nech nás neprekvapia ako prikrádajúca sa električka. 🙂 Pekný večer.

Update – dnes som čítala toto isté ale oveľa lepšie napísané na:
https://www.40plus.sk/preco-je-dolezite-nemat-niekedy-pravdu/
Napísal: Marek Zajac