Nádej umiera posledná

Dnes ráno – ako každé ráno – sme doma spolu kávičkovali s Tonkom a rozprával mi jeden príbeh. Odohrával sa dávnejšie, v dobe jeho babky. Jedno ráno susedka vyšla von na dvor a všetky húsky boli uhynuté. Ležali na dvore bezhybne, nejavili žiadne známky života.

Jóóój, taká škoda, taká škoda!

Bedákala susedka a zvolávala ďalšie susedky, aby aspoň zachráňali čo sa dá – husie perie. Hneď aj zbehli pomôcť, šklbali a šklbali. Vraj ak nejaký mor, alebo choroba ich pobrala, tak nech aspoň do periny je čo dať. Nahé húsky hodili do veľkého vreca a zobrali von do chotára. Vyhodili ich na polia, aby divá zver aspoň na chvíľu mala čo jesť a nechodila na ich dvor.

A vtedy sa stal zázrak!

Na večer sa objavili na dvore nahé husy. Všetci sa radovali, ale nerozumeli, ako je to možné. Ako tam stáli na dvore a čudovali sa, spomenuli si na liehovarský odpad v kúte dvora, ktorý tam dedo predchádzajúci večer vysypal. Husy sa napapkali vypáleného ovocia a boli len omámené. Na večer ich to prešlo a prišli domov spať. A tak si žili šťastne a veselo!

Prajeme vám všetko dobré do nového roku. Veľa šťastia, lásky, zdravia, ale aj radosti a nádeje.