Kráľ Dávid by podporoval Žihadielko

V nedeľu bola Kvetná nedeľa a zase som sa na omši rozplakala, keď sa po zbierke košíky s peniazmi priložili pred oltár. Celý čas som sa na ne pozerala, zakrývali kríž pred oltárom a počas lámania chleba boli v popredí. Ako nejaký filter… Nevedela som zadefinovať, čo mi na tejto veci presne vadí. Ale teraz už viem.

 

Otvorila som si Bibliu, ktorá je pri mojej posteli a chcela som dávať Bohu vďaku za to, že sa s manželom máme radi, že sme zdraví a že už ide jar a že som sa dobre vyspala… vlastne za všetko. Mala som silný pocit vďačnosti. Otvorila som Bibliu pri Prvej knihe krónik, 29 a čítala som. V maďarskom Károliho preklade táto stať má názov: OBETY.

Čítam o tom, ako kráľ Dávid dal veeeľa veeeľa zlata, striebra a železa na výstavbu a veeeľa kameňa na výzdobu kostola. Aj o tom ako nabádal ľud pripojiť sa k veľkej veci a všetci nadšene darovali – kto mohol a čo mohol. Aby sa postavilo veľkolepé dielo pre Boha. Niečo úžasné. A všetci sa z toho radovali.

Nie. Nie je koniec rozprávky – stále si myslím, že Boh nepotrebuje moje eurko pred oltárom, potrebuje niečo iné. Netrvalo dlho, kým som prišla na to, čo to je.

Pozrite si film: Filip Néri, 1 časť – Na tému kostoly bez zlata. Veľmi ma to ovplyvnilo.

Je to o nadšení sa a o spoločnom budovaní niečoho dobrého. Ide o tú veľkú pozitívnu tvorivú energiu, čo sme všetci zažívali pri súťaži o ihrisko Žihadielko, kto mohol, prispel nejakým motivačným darom, kto mohol, chodil po meste pre spoločný cieľ a roznášal letáky. Ide o to silné psychické spojenie ľudí,  aké bolo v našom meste už druhý rok, keď na Vianoce darcovia anonymne potešili deti zo sociálne slabších rodín, ktoré ani nepoznajú. V starých časoch to bolo práve nadšenie a spoločné vybudovanie kostola na Božiu slávu. Táto pozitívna tvorivá energia by mala byť vo všetkom, lebo potom je to požehnané a je naozaj na slávu Božiu – a to v akejkoľvek veci. Dvíha to naše srdcia bližšie k Bohu a stávame sa súčasťou stvorenia, nástrojmi v Božích rukách.

Dnes tiež potrebujeme peniaze na chod kostola – áno, je to jasné každému. Ale niečo mi dnes v tom chýba, celé mi to pripomína skôr nejakú “malú, rýchlo vybaviteľnú povinnosť”. Pamätám si, keď môj otec riešil projekty na kostole – či už maľovku, rekonštrukciu oltárov, novú strechu…. Bolo to z nadšenia – poďme, spravme to – a vždy bolo dostatok financií na všetko a všetci ťahali za jeden koniec. Lebo tam bola tá Božia pozitívna energia a to nadšenie ako v čase kráľa Dávida. Nikto nikdy nemusel zavádzať nové spôsoby košíkovania, „lebo bolo málo milodarov“.

Po rozpoznaní vyššie opísaného som sa rozhodla, že opúšťam túto tému a nebudem sa s ňou zaoberať. Vždy som podporovala aj cirkevné záležitosti, aj naďalej budem – a pokojne aj do košíka. Momentálne zvolenú formu zbierky však nebudem brať tým, ktorým toto vystavovanie “darov” na oltári neprekáža alebo vyhovuje.  Aj keď viem, že by to šlo inak a lepšie… prestávam proti tomu bojovať. Kríž mám v sebe aj v tmavom kúte, odkiaľ na košíky ani nedovidím.